Princíp premlčania dlhu je podobný všade vo svete. Ak tu platí zvykové právo anglo-amerického sveta (neviem, neštudoval som podmienky), tak vymáhanie starého dlhu je zložitejšie, lebo do hry vstupujú aj také veci, či sa poskytovateľ riadne staral o svoj dlh a či po toľkých rokoch je rozumné a férové, aby požadoval a vymáhal jeho úhradu. Predajci samozrejme mohli “podpísať” uznanie dlhu nejakým úkonom, ktorý ale musí odpovedať použitému právnemu systému a opäť by sa na súde skúmalo, či si rozumne konajúci predajca mohol dostatočne uvedomiť, čo podpisuje. Ak to bolo v angličtine, vynaložil poskytovateľ primerane rozumné úsilie, aby sa uistil, že predajca neovládajúci jazyk dostatočne rozumel, čo podpisuje? Je v obchodnej praxi bežné, aby sa dlhé roky nevyúčtovaný dlh odrazu začal vymáhať? Princípy anglo-amerického práva (common law a equity) sledujú logiku, primeranosť, obvyklosť, rozumnosť, férovosť činov, nie nejaký z kontextu vytrhnutý paragraf. Sú na to desiatky dobre odôvodnených súdnych rozhodnutí - precedensov, niektoré aj spred 150 rokov. Liknavosť vo fakturácii je podľa mňa výrazná priťažujúca okolnosť pre poskytovateľa, nech by sa použil aj právny poriadok Papuy-Novej Guiney.
V každou prípade, by som sa najprv opýtal, na základe akých konkrétnych ustanovení zmluvných podmienok požadujú úhradu údajného dlhu starého x rokov, keďže podľa mňa už malo dávno dôjsť k fakturácii v danom období a táto z mne neznámých príčin a bez môjho pričinenia nenastala. Vzhľadom na od tej doby uplynutý čas a bezvýznamnosť sumy som sa domnieval, že poskytovateľ sa rozhodol sumu nepožadovať. Na mieste je aj zváženie medializácie kauzy - Lego na poslednú chvíľu na základe svojho slobodného rozhodnutia stiahlo Osprey, čím si dobrovoľne spôsobilo isto nemalé straty. Hádam ich teraz nechce kompenzovať týmto prinajmenšom kontroverzným spôsobom.
